americký poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski označil Ukrajinu za “geopolitický pivot” Eurázie, ktorý je kľúčový pre moc USA aj Ruska. Keďže Rusko považuje v súčasnom konflikte za ohrozené svoje životne dôležité bezpečnostné záujmy, vojna na Ukrajine rýchlo prerastá do jadrového konfliktu. Je naliehavo potrebné, aby USA aj Rusko zachovali zdržanlivosť skôr, ako dôjde ku katastrofe.

Od polovice 19. storočia Západ súperí s Ruskom o Krym, presnejšie o námornú moc v Čiernom mori. V krymskej vojne (1853 – 6) sa Británia a Francúzsko zmocnili Sevastopola a dočasne vyhnali ruské námorníctvo z Čierneho mora. Súčasný konflikt je v podstate druhou krymskou vojnou. Tentoraz sa vojenská aliancia pod vedením USA snaží rozšíriť NATO o Ukrajinu a Gruzínsko, takže päť členov NATO by obkľúčilo Čierne more.

USA už dlho považujú akékoľvek zasahovanie veľmocí na západnej pologuli za priamu hrozbu pre bezpečnosť USA, čo sa datuje od Monroeovej doktríny z roku 1823, v ktorej sa uvádza: “Dlhujeme preto úprimnosti a priateľským vzťahom, ktoré existujú medzi Spojenými štátmi a týmito [európskymi] mocnosťami, aby sme vyhlásili, že akýkoľvek pokus z ich strany rozšíriť svoj systém na ktorúkoľvek časť tejto pologule by sme mali považovať za nebezpečný pre náš mier a bezpečnosť.”

V roku 1961 USA napadli Kubu, keď kubánsky revolučný vodca Fidel Castro hľadal podporu v Sovietskom zväze. USA sa veľmi nezaujímali o “právo” Kuby pripojiť sa ku ktorejkoľvek krajine, ktorú chce – čo je tvrdenie, ktoré USA uplatňujú v súvislosti s údajným právom Ukrajiny vstúpiť do NATO. Neúspešná invázia USA v roku 1961 viedla k rozhodnutiu Sovietskeho zväzu umiestniť v roku 1962 na Kube útočné jadrové zbrane, čo následne viedlo ku kubánskej kríze, od ktorej tento mesiac uplynulo presne 60 rokov. Táto kríza priviedla svet na pokraj jadrovej vojny.

Napriek tomu americký ohľad na vlastné bezpečnostné záujmy v Amerike nezabránil tomu, aby Amerika zasahovala do základných bezpečnostných záujmov Ruska v jeho susedstve. Keď Sovietsky zväz oslabil, vedúci predstavitelia americkej politiky dospeli k presvedčeniu, že americká armáda môže operovať, ako sa jej zachce. V roku 1991 námestník ministra obrany Paul Wolfowitz vysvetľoval generálovi Wesleymu Clarktovi, že USA môžu nasadiť svoje vojenské sily na Blízkom východe “a Sovietsky zväz nás nezastaví”. Predstavitelia americkej národnej bezpečnosti sa rozhodli zvrhnúť blízkovýchodné režimy, ktoré boli spojencami Sovietskeho zväzu, a zasiahnuť do bezpečnostných záujmov Ruska.

V roku 1990 Nemecko a USA ubezpečili sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, že Sovietsky zväz môže rozpustiť svoju vlastnú vojenskú alianciu, Varšavskú zmluvu, bez obáv, že NATO sa rozšíri na východ a nahradí Sovietsky zväz. Na tomto základe získali Gorbačovov súhlas so zjednotením Nemecka v roku 1990. Po zániku Sovietskeho zväzu sa však prezident Bill Clinton zriekol podpory rozširovania NATO na východ.

Ruský prezident Boris Jeľcin hlasno protestoval, ale nemohol urobiť nič, aby to zastavil. Dekan americkej politiky vo vzťahu k Rusku George Kennan vyhlásil, že rozširovanie NATO “je začiatkom novej studenej vojny”.

Pod Clintonovým vedením sa NATO v roku 1999 rozšírilo o Poľsko, Maďarsko a Českú republiku. O päť rokov neskôr, za prezidenta Georgea W. Busha ml. sa NATO rozšírilo o ďalších sedem krajín: pobaltské štáty (Estónsko, Lotyšsko a Litva), Čiernomorie (Bulharsko a Rumunsko), Balkán (Slovinsko) a Slovensko. Za prezidenta Baracka Obamu sa NATO v roku 2009 rozšírilo o Albánsko a Chorvátsko a za prezidenta Donalda Trumpa v roku 2019 o Čiernu Horu.

Odpor Ruska voči rozširovaniu NATO sa prudko zintenzívnil v roku 1999, keď krajiny NATO nerešpektovali OSN a zaútočili na ruského spojenca Srbsko, a ďalej pritvrdil v roku 2000 v súvislosti s vojnami, ktoré si USA vybrali v Iraku, Sýrii a Líbyi. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007 prezident Putin vyhlásil, že rozširovanie NATO predstavuje “vážnu provokáciu, ktorá znižuje úroveň vzájomnej dôvery”.

Putin pokračoval: “A my máme právo sa pýtať: proti komu je toto rozšírenie namierené? A čo sa stalo s ubezpečeniami [o nerozširovaní NATO], ktoré naši západní partneri poskytli po rozpustení Varšavskej zmluvy?” Kde sú tieto vyhlásenia dnes? Nikto si na ne ani len nespomína. Dovolím si však tomuto publiku pripomenúť, čo bolo povedané. Rád by som citoval prejav generálneho tajomníka NATO pána Woernera v Bruseli 17. mája 1990. Vtedy povedal, že: “skutočnosť, že sme pripravení neumiestniť armádu NATO mimo nemeckého územia, dáva Sovietskemu zväzu pevnú bezpečnostnú záruku. Kde sú tieto záruky?”

Aj v roku 2007, po prijatí dvoch čiernomorských krajín, Bulharska a Rumunska, do NATO, USA zriadili pracovnú skupinu pre oblasť Čierneho mora (pôvodne pracovná skupina Východ). V roku 2008 potom USA ešte viac zvýšili napätie medzi USA a Ruskom vyhlásením, že NATO sa rozšíri až do samotného srdca Čierneho mora začlenením Ukrajiny a Gruzínska, čím ohrozí námorný prístup Ruska do Čierneho mora, Stredozemného mora a na Blízky východ. Po vstupe Ukrajiny a Gruzínska by Rusko bolo v Čiernom mori obklopené piatimi krajinami NATO: Bulharsko, Gruzínsko, Rumunsko, Turecko a Ukrajina.

Rusko pred rozšírením NATO o Ukrajinu spočiatku chránil proruský ukrajinský prezident Viktor Janukovyč, ktorý v roku 2010 viedol ukrajinský parlament k vyhláseniu neutrality Ukrajiny. V roku 2014 však USA pomohli zvrhnúť Janukovyča a vyniesli k moci výrazne protiruskú vládu. Vtedy vypukla vojna na Ukrajine, pričom Rusko rýchlo získalo späť Krym a podporilo proruských separatistov v Donbase, regióne východnej Ukrajiny s relatívne vysokým podielom ruského obyvateľstva. Ukrajinský parlament sa neskôr v roku 2014 formálne vzdal neutrality.

Ukrajina a Ruskom podporovaní separatisti v Donbase vedú už 8 rokov brutálnu vojnu. Pokusy ukončiť vojnu v Donbase prostredníctvom dohôd z Minska zlyhali, keď sa ukrajinskí predstavitelia rozhodli nedodržiavať dohody, ktoré vyzývali na autonómiu Donbasu. Po roku 2014 USA naliali Ukrajine obrovské množstvo zbraní a pomohli reštrukturalizovať ukrajinskú armádu tak, aby bola interoperabilná s NATO, čoho dôkazom sú tohtoročné boje.

Ruskej invázii v roku 2022 by sa pravdepodobne podarilo zabrániť, keby Biden koncom roka 2021 súhlasil s Putinovou požiadavkou ukončiť rozširovanie NATO na východ. Vojna by sa pravdepodobne skončila v marci 2022, keď si vlády Ukrajiny a Ruska vymenili návrh mierovej dohody založenej na ukrajinskej neutralite. V zákulisí USA a Spojené kráľovstvo tlačili na Zelenského, aby odmietol akúkoľvek dohodu s Putinom a bojoval ďalej. Vtedy Ukrajina od rokovaní odstúpila.

Rusko bude podľa potreby eskalovať, možno až po jadrové zbrane, aby sa vyhlo vojenskej porážke a ďalšiemu rozširovaniu NATO na východ. Jadrová hrozba nie je prázdna, ale je mierou toho, ako ruské vedenie vníma svoje bezpečnostné záujmy, ktoré sú v stávke. Desivé je, že USA boli pripravené použiť jadrové zbrane aj počas kubánskej krízy a vysoký ukrajinský predstaviteľ nedávno vyzval USA, aby uskutočnili jadrové údery “hneď ako Rusko čo i len pomyslí na uskutočnenie jadrových úderov”, čo je určite recept na tretiu svetovú vojnu. Opäť sme na pokraji jadrovej katastrofy.

Prezident John F. Kennedy sa o jadrovej konfrontácii dozvedel počas kubánskej raketovej krízy. Túto krízu nezmiernil silou vôle alebo vojenskou mocou USA, ale diplomaciou a kompromisom, keď odstránil americké jadrové rakety v Turecku výmenou za to, že Sovietsky zväz odstránil svoje jadrové rakety na Kube. Nasledujúci rok sa usiloval o mier so Sovietskym zväzom a podpísal Zmluvu o čiastočnom zákaze jadrových skúšok.

V júni 1963 Kennedy vyslovil zásadnú pravdu, ktorá nás môže udržať pri živote aj dnes: “Jadrové mocnosti musia predovšetkým pri obrane vlastných životných záujmov zabrániť takým konfrontáciám, ktoré by protivníka priviedli k voľbe buď ponižujúceho ústupu, alebo jadrovej vojny. Prijatie takéhoto postupu v jadrovom veku by bolo len dôkazom bankrotu našej politiky – alebo kolektívneho želania smrti pre svet.”

Je naliehavé vrátiť sa k návrhu mierovej dohody medzi Ruskom a Ukrajinou z konca marca, ktorá je založená na nerozširovaní NATO. Dnešná napätá situácia sa môže ľahko vymknúť spod kontroly, ako sa to svetu stalo už mnohokrát v minulosti – tentoraz však s možnosťou jadrovej katastrofy. Prežitie sveta závisí od obozretnosti, diplomacie a kompromisu všetkých strán.